Stretnutia na cestách (Nepál, India a Irán)

Autor: David Kosec | 14.5.2019 o 20:28 | (upravené 15.5.2019 o 10:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1204x

Keby sa ma niekto spýtal, čo najviac ovplyvňuje moje cesty, odpoveď by pravdepodobne bola: stretnutia s ľuďmi. 

Vždy keď si spätne v hlave prehrávam svoje dni na cestách, tak prvé, čo mi prichádza na um, sú okamihy spojené s ľuďmi, ktorých som stretol. Až neskôr sa vynoria stavby, pamiatky, atrakcie a všetky tie veci, ktoré vidíme na plagátoch cestovných kancelárií a často nás práve tie posadia do lietadla. Popravde, tie ma asi nikdy až tak nenadchli. Rád som ich "zbieral", fotil si ich, no vždy, keď som si doma prezeral fotky, presne tieto som prelistoval o čosi rýchlejšie.

Najviac som sa však pozastavil nad fotkami okamihov strávených s ľuďmi. Tie vo mne evokovali pocity, ktoré som si z cesty odniesol. Nasledujúce riadky nebudú popisovať jednotlivé krajiny, v ktorých sme sa stretli a nebude to teda klasický cestovateľský článok. Bude venovaný ľuďom. Bude o tom, ako nečakane a pekne môžu práve ľudia ovplyvniť naše ďalšie kroky, či už na cestách, alebo v aj bežnom živote.

Sebastián, Matthieu a Loren (Nepál 2017)

Bola to moja prvá cesta do Ázie a sľúbil som si, že nič dopredu plánovať nebudem. Tak aj bolo. Priletel som do Nepálu a krátky čas som strávil v hlavnom meste Káthmandu. Hneď prvý deň som dostal tip na mesto Pokhara, ktoré mi pár cestovateľov opísalo ako menšie, pokojnejšie a krajšie. Smer som mal teda jasný. Cesta autobusom mala trvať niekoľko hodín, no kvôli zosuvu pôdy (čo nie je v Nepále nič neobvyklé) sme nakoniec cestovali 24 hodín. Trčali sme v obrovskej zápche a nevedeli sme, kedy sa dostaneme do cieľa.

Cesta medzi Káthmandu a Pokharou je veľmi frekventovaná, čiže počas dlhých blokov čakania vychádzalo z lokálnych aj turistických autobusov množstvo ľudí. Prvý, s ktorým som sa zoznámil, bol Sebastián. Pôvodom je z Chille, no už niekoľko rokov pracuje v Saudskej Arábii ako inžinier. Dva týždne pracuje a ďalšie dva má voľno. Počas svojho voľna vždy cestuje po svete. Filozofiu mal podobnú, veľmi dopredu neplánoval a nikam sa neponáhľal. Celú cestu lemovali rôzne obchody a reštaurácie, čiže o jedlo a pitie sme mali postarané. Preto nám čakanie vôbec nevadilo. Bolo pre nás súčasťou cesty.

Keď sme konečne dorazili do Pokhary, bola už noc a nájsť hostel bolo trochu ťažšie. Nakoniec sme s pomocou taxikára našli Nepalaya eco hostel (doteraz môj najobľúbenejší). Sebastián vravel, že sa počas cesty zoznámil s dvomi ďalšími chalanmi, ktorí sú v druhom autobuse a prídu o chvíľu. Bol to Matthieu, študent z Francúzska. Unlucker, ako on sám seba nazýval. Mieril do Indie, kde si chcel zlepšiť status o tejto krajine, pretože rok pred tým ho tam okradli a musel ísť domov. Loren bol Kanaďan, ktorý už niekoľko mesiacov cestoval po juhovýchodnej Ázii asi s najmenším ruksakom, aký som kedy na cestovateľovi videl.

Nebol to žiaden hippie, ani nenosil to isté každý deň. Jednoducho mal zbalené len to ozaj nutné a dokonca so sebou nemal ani žiaden telefón. Raz začas sa ozval domov e-mailom a to bolo všetko. Ubytovali sme sa teda v jednej izbe. Prvé dni som sa s nimi však míňal, nakoľko som sa snažil vybaviť si Indické víza, čo bolo v Pokhare o niečo zložitejšie ako v hlavnom meste. Potom som narazil na Lorena, ktorý mi vravel, že sa poobede chystajú člnom preplávať jazero a z druhého brehu potom vyliezť hore na vrch, kde bola umiestnená stupa (budhistická stavba symbolizujúca pokoj a mier). Rád som sa teda pridal, keďže víza som mal viac-menej vybavené a ostávalo mi už len čakať. Cesta tam prebehla bez problémov.

Prenajali sme si čln, preplávali jazero a vyliezli až k stupe. Cestou dole sa však spustil obrovský lejak. Sebastián bol jediný, kto mal nepremokavý vak, a tak všetky veci putovali k nemu. Nezmestilo sa však úplne všetko, a preto som prišiel o svojho prvého a posledného sprievodcu Lonely Planet. Keď sme prišli k brehu jazera, chceli sme okamžite preplávať späť na druhú stranu, keďže sa pomaly stmievalo. Miestni z neďalekej reštaurácie nás však zastavili s tým, že je to v tomto počasí nebezpečné, nech radšej počkáme. Ako sme tak čakali, dážď stále kolísal. Ja som bol pripravený vyštartovať kedykoľvek, tak isto aj Sebastián. Bol veľmi bezstarostný, málokedy sa staral o to, čo bude neskôr. Ako on vravel: „Moc nerozmýšľam, proste idem".

Keď búrka opäť trochu ustala, povedali sme si, že ideme. Ďalšie varovanie miestnych sme už zdvorilo odmietli a úspešne sa nalodili. Ako sme sa plavili, asi v strede začalo poriadne peklo a zatiaľ čo ostatní ‎pádlovali, ja som malým kýblikom vylieval z člna vodu. Spomínam si, ako sme sa vracali k brehu a kývali nám ľudia, ktorí nám čln prenajímali. Keď sme prišli späť na druhý breh, tešili sa viac ako my. Nevedel som, na ako dlho do Pokhary idem, nakoniec som tam strávil takmer 2 týždne. Každý deň sme podnikali podobné výjazdy, pričom sa posádka občas rozrástla. Takto sme sa dostali napríklad na jeden z nepálskych národných festivalov, kde bolo hlavnou atrakciou ohadzovanie sa blatom v malom ryžovom poli.

Spomínam si, ako všetci stáli na okraji, sledovali zopár miestnych, ktorí pluhom ešte viac rozrývali pôdu, alebo skôr blato. Vážne som nevedel, čo sa bude diať. Ani neviem, ako to vlastne začalo, no Sebastián bol zrazu v strede poľa a hodil po niekom bahno. To mi už nebolo treba ďalšej čakať. Niekomu som podal svoj batoh, kde som mal všetko a na nejaký čas som stratil hlavu. Po pár minútach bolo pole plné bojujúcich ľudí váľajúcich sa v blate. Možno po hodine som sa spamätal a začal som hľadať svoje veci, čo sa skutočne aj podarilo, no mal som pocit, že sa dostali už k niekomu úplne inému.

Čo sa mi však nájsť už nepodarilo, boli moje šľapky, ktoré zostali niekde v bahne. Zvyšok dňa som potom strávil bosý a terén mi moc nenahrával. Na druhý deň som si obúval topánky vďačný ako nikdy pred tým. Ďalší deň sme zasa celý strávili na bicykloch pri výstupe na jeden výhľadový bod. Sebastián tvrdil, že to je stredne ťažká trasa a nemalo by to dlho trvať. Keď sme sa ho po piatich hodinách najťažšieho výstupu v živote pýtali, ako to naposledy zvládol tak ľahko, odpovedal, že bol pravdepodobne opitý a pamätá si to zle.

Mali sme bicykle, čo bolo vzhľadom na terén a prevýšenie ten najmenej praktický prostriedok, ktorý sme si mohli zvoliť. Všetci mali motorky, autá alebo šli pešo, čo bolo tiež jednoduchšie. Ani si nespomínam, či sme vôbec niekoho s bicyklami stretli. Práve tu sa nám vypomstila Sebastiánova bezstarostnosť. Dolu kopcom sme už šli potme. Bola to strmá jazda neosvetlenou cestou plnou jám a výmoľov. Samozrejme, že sa za nami rozbehol každý jeden pes.

Mal som pocit, že idem rýchlosťou svetla, no asi každých 10 minúť ma ostatní museli čakať, keďže som bol najpomalší. No na výstup spomínam s úsmevom. Každý deň som sa chcel pohnúť ďalej. Rozlúčil som sa, no večer som si zasa povedal, že ostanem ešte jeden deň. Takto som to ťahal takmer 2 týždne a z mojej frázy „ešte jeden deň“ sa postupne stal vtip.

Vincent a Grace (India 2017)

Počas mojej prvej cesty Indiou som v meste Tiruvannamalai absolvoval meditáciu Vipassana. Ide o 10 dní intenzívnych meditácií bez možnosti akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom, ako aj spoluúčastníkmi. Nesmiete rozprávať či dokonca udržiavať očný kontakt. Taktiež vám odoberú akékoľvek zariadenia, vrátanie mobilu. Ste jednoducho sami so sebou. Bolo zaujímavé stráviť 10 dní s ľuďmi, s ktorými nemôžete prehovoriť ani slovo. Počas pobytu som si ale vytipoval niekoľkých, ktorým som sa plánoval po prerušení mlčania prihovoriť.

Nastal desiaty deň, pre nás zrušenie ticha a 15 ľudí rôzneho veku vytvorilo veľký kruh a každý nedočkavo rozprával svoje pocity a vlastne všetko, čo zameškal za posledné dni. Bolo to skutočne ako na základnej škole počas veľkej prestávky. Čo som si však všimol bolo, že aj bez možnosti komunikácie vznikali medzi ľuďmi sympatie a každý z nás si vybral niekoľkých, za ktorými ihneď zamieril. Dokonca som aj tušil, kto príde za mnou. Slovami sme sa doslova prestreľovali, až sme boli aj napriek zrušeniu ticha upozornení od vedenia. O tejto meditácii, dojmoch a pocitoch z nej, tak isto aj o účastníkoch, by som rád napísal samostatný článok.

Takže konečne k Vincentovi a Grace. S prvým som sa zoznámil s Vincentom. Mal okolo 40 rokov, pôvodom bol z Indie a pracoval ako kameraman. Zhodou okolností pochádzal z mesta Chennai, odkiaľ letelo moje lietadlo späť do New Delhi. Ponúkol sa teda, že ma zvezie, no cestou sa mal ešte na jeden deň zastaviť v meste Pondicherry, kde mala jeho známa koncert tradičnej indickej hudby. Plán do odletu som nemal a časovo mi to sedelo dokonale, tak som, samozrejme, súhlasil. Neskôr sme sa konečne zvítali aj so ženskou časťou, keďže až do posledných minút trvala akási oddelenosť pohlaví. Tam sme sa dali do reči s Grace.

Bola o niečo mladšia ako ja, pôvodom z Číny, no už niekoľko rokov študovala v Anglicku. Mala naplánovanú tú istú trasu, akurát letela z Chennai o jeden deň neskôr ako ja. Keďže Vincent mal motorku, zobrať sme ju nemohli. Išla teda autobusom a dohodli sme sa, že sa stretneme v Pudicherry na koncerte. Nasadli sme s Vincentom na motorku aj s mojím 20 kg batohom (čo bolo jediné negatívum jazdy) a najprv sme šli s niekoľkými účastníkmi pozrieť miestne chrámy. Bol som tam už aj sám, ešte pred začatím meditácie, no tentokrát sme dostali perfektný výklad od miestnych a celá návšteva dostala iný rozmer.

Boli sme pozvaní aj na raňajky a indická pani domáca do nás tlačila jedno Idli za druhým (placky z fermentovanej šošovice a ryžovej múky varené na pare)‎. Cesta do Pundicherry bola perfektná. Prvýkrát po 10 dňoch som rozprával, počul hudbu, dokonca zapol mobil. Dal som si teda slúchadlá a tešil som sa, že som opäť vonku, nemusím sa tlačiť v žiadnom autobuse a že až do konca mojej cesty sa nemusím o nič starať. Keď sme konečne dorazili, Vincent kontaktoval svojho kamaráta, u ktorého sme mali spať.

Nevedel som o koho ide, no už cesta k nemu naznačovala, že v nejakom malom byte v centre mesta spať nebudeme. Šli sme prakticky na okraj lesa. Zrazu sa pred nami zjavila jedna z organických fariem, kde žil jeho známy a organizoval rôzne školenia o ekologickom hospodárení. Išlo o naozaj rozľahlý areál s veľkým počtom chatiek. V jednej z nich ubytoval aj nás. Neskôr sa ozvala Grace, že je už v meste, a tak sme jej ponúkli, aby zostala s nami na farme. Stretli sme sa a šli na koncert. Na ten spomínam veľmi rád. Išlo o tradičnú indickú hudbu, čiže som ničomu nerozumel a úprimne mi to prišlo možno aj trochu nudné, ale vládol tam pokoj a veľmi dobrá atmosféra.

Keďže šlo o moje posledné dni a India mi dala veľa zážitkov, len som tak spokojne sedel, oddychoval a tešil sa domov. Po koncerte sme šli všetci na večeru a opäť rozoberali Vipassanu. Nie moc filozoficky. Skôr sme imitovali druhých účastníkov, prednášajúceho a každý sa priznal, že napriek vonkajšej sústredenosti vnútri nadával alebo sa jednoducho nesústredil. Vedel by som sa s nimi rozprávať hodiny. Na druhý deň sme vyrazili smerom k mestu Chennai, kde som mal prespať u Vincenta. Ten býval s ďalšími tromi spolubývajúcimi.

Všetko to boli ľudia z filmového alebo divadelného prostredia. Páčila sa mi atmosféra, ktorá tam vládla. Boli takou malou rodinou, keďže nikto z nich nemal trvalý vzťah. Veľmi sme si sadli a preberali sme všetko od Vipassani až po herectvo, keďže som tiež kedysi hrával divadlo. Na druh‎ý deň prišla Grace, len to už som bol opäť na odchode ja. Najedli sme sa a prišiel čas sa rozlúčiť. Keďže na cestách sa miesta a ľudia stále menia, na lúčenia si človek zvykne rýchlo a osobne už toľko ľútosti nepociťujem. Vždy skôr cítim vďaku, že som niekoho mohol stretnúť.  

Sina (Irán 2018)

Sinu som spomenul už pri mojom predchádzajúcom článku o Iráne v súvislosti so sviatkom YaldaNight. Ukázal mi však z krajiny oveľa viac. Dostal som na neho kontakt akurát, keď som sa chystal opustiť Teherán. Išlo o moje prvé dni v Iráne. Hlavné mesto ma veľmi neoslovilo, a tak som sa rozhodol pokračovať ďalej. Potreboval som už len ubytovanie na jednu noc. Využil som kontakt na Saeida, ktorého sme spoznali prvý deň a ktorý mal toľko známych, že vedel pomôcť s ubytovaním snáď v celom Iráne.

Poslal mi číslo na Sinu a o hodinu som už sedel v jeho Yogaroof, čo bola malá improvizovaná miestnosť na streche obytného bloku, kde sa precvičovala joga, konali rôzne stretnutia a občas tam zakotvil nejaký cestovateľ. Ubytovanie bolo na prvú noc zadarmo, ďalšie dni v miestnosti si človek musel odpracovať. Vysvetlil som, že chcem ostať len jednu noc, no nakoniec som ostal niekoľko dní. Sina mal veľa známych a tiež veľa aktivít, do ktorých cestovateľov rád začleňoval. V prvom rade išlo o jogu, ktorú precvičoval niekoľkokrát týždenne. Práve tá ma donútila snáď jedinýkrát na ceste vstať o 6 ráno.

Tiež organizoval rôzne stretnutia, kurzy, vyrábal predmety, ktorými nahradzoval plasty a podobne. Jednoducho propagoval životný štýl, ktorý je v Iráne zatiaľ v plienkach a je skôr záležitosťou mladej generácie. Všetky tieto aktivity zdieľa s ľuďmi cez Instagram, kde je pomerne známy. Spomínam si napríklad, ako ma raz označil v jednom jeho príspevku a za krátky čas mi napísalo možno 5 ľudí s tým, že keď pôjdem cez ich mesto, radi ma ubytujú. Toto mi pripomenulo, akú silu majú dnes sociálne siete. Hneď prvý večer ma zobral na kolaudáciu bytu jednej jeho známej. Zažil som teda svoju prvú iránsku párty.

Práve tie bývajú na wishliste mnohých cestovateľov. Väčšina ľudí vie, že alkohol je v Iráne nelegálny, no za dverami bytu sa vám do toho nikto nestará. Ako teda vyzerala taká kolaudácia? Podobne, ako u nás. Išlo o ľudí v mojom veku a skutočne som mal pocit, ako keby som bola doma s mojimi kamarátmi. Bolo nachystané jedlo, pitie, hralo sa na hudobných nástrojoch a po polnoci sa dokonca rapovalo.

Neskôr ma Sina zobral aj na univerzitu, kde študoval. Išlo o umelecký odbor. Žiaci pracovali v rôznych dielňach zameraných na maľovanie, sochárstvo, fotografiu a podobne. Strávil som tam niekoľko hodín pri tvorbe misiek z kokosových orechov. Sina bol nimi už známy po celej škole a keď okolo nás prechádzal jeden z jeho profesorov, povedal mu „Tie tvoje orechy nás raz zničia“. Ďalší profesor nás zasa pozval na obed, pri ktorom mi zo srandy povedal, že si môžem vybrať ktorúkoľvek jeho študentku za ženu, všetko vraj sprostredkuje.

Neskôr sme už začali prípravy na spomínanú YaldaNight, počas ktorej Sina organizoval joga workshop pre možno 30 ľudí, spolu s prezentáciou vegánskeho jedla. Pre tých, ktorí môj prvý článok nečítali, YaldaNight je najdlhšia a najtemnejšia noc roka. Oslavuje sa veľmi jednoducho. Rodiny a priatelia sú pokope, jedia, rozprávajú sa a pravidelne sa tiež číta Hafez, azda najznámejší Iránsky básnik. Miestnosť sme upratovali celé dopoludnie, lebo organizácia a poriadok neboli jeho najsilnejšia stránka, no výsledok stál za to. Miesto chytilo iný nádych a deň dopadol skvele.

Yaldanight je o vzťahoch a vďaka Sinovi som tento ich sviatok mohol prežiť v kruhu ľudí, ktorých som spočiatku v Iráne nečakal. Ľudia, ktorí vtedy prišli, sa zaujímali o cestovanie, jogu, iné formy stravovania, blogovali a sledovali dianie vo svete svojím vlastným pohľadom. Z jednej noci bolo nakoniec niekoľko dní, pričom každý z nich bol iný a odhalil mi z krajiny niečo, čo by som možno inak nevidel.

Aj keď na cestu vyrážam väčšinou sám, mám pocit, že sám nikdy nie som. To mám na tom asi najradšej. Nečakané stretnutia, ktoré vaše kroky otočia iným smerom, často možno zaujímavejším, ako bol ten pôvodný.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?