Irán - aký bol a čo pre mňa znamenal?

Autor: David Kosec | 17.4.2019 o 12:02 | Karma článku: 4,68 | Prečítané:  1887x

Dokopy som v Iráne strávil 27 dní, prešiel približne 2800 km, navštívil 6 miest a 2 ostrovy. Pri takej veľkej a rozmanitej krajine mi však aj toto pripadalo len ako malý zlomok toho, čo všetko je tam možné vidieť a spoznať.

Preto moje slová nezachytia všetko, čím táto krajina bola, je a bude. Ide len o to, čo mi bolo umožnené vidieť za tento krátky čas a čo sa mi pod kožu dostalo najviac. Cestovateľské články mám rád práve preto, lebo o jednej krajine sa dá napísať 1000 rôznych príbehov, pričom každý bude zachytávať práve to, ako vidí svet jeho autor.

Prečo práve Irán?

Irán pravdepodobne každý z nás vníma trochu inak. Keby som sa spýtal 10 ľudí, čo si o tejto krajine myslia a čo o nej vedia, dostal by som určite rôzne odpovede. Pár rokov dozadu som ešte veľmi informovaný nebol a tak som si ho veľmi hmlisto predstavoval ako niečo nebezpečné a asi som ani nevedel, že medzi Iránom a Irakom je nejaký rozdiel. Neskôr som však narazil na článok popisujúci 10 krajín, ktoré sú pre backpackerov najvhodnejšie a tam som si vtedy všimol práve Irán. Postupne sa začal meniť môj pohľad na túto krajinu. Spočiatku čítaním cestopisov a neskôr aj počúvaním príbehov od ľudí, ktorých som stretával na cestách po iných krajinách. Nespomínam si na jedno zlé slovo o Iráne a predovšetkým, o Iráncoch samotných. Vtedy som už tušil, že sa sem jedného dňa pozriem. Keď som na jeseň 2018 plánoval svoju ďalšiu cestu, zvolil som si ako prvú krajinu Gruzínsko a hneď na to som si uvedomil, že Irán vôbec nie je ďaleko. Povedal som si, že prišiel správny čas. Prvých 5 týždňov som strávil v Gruzínsku a Arménsku a čím viac som sa približoval k iránskym hraniciam, tým viac sa o ňom hovorilo. Stretával som ľudí, ktorí ho už precestovali, ktorí sa tam, tak ako ja chystali a tiež miestnych, ktorí ho opustili. Slovo, ktoré som počul najčastejšie,bolo pohostinnosť, ktorou sú miestni známi. Deň pred prekročením hraníc sme sedeli v jednom arménskom guesthouse, kde sme väčšia partia ľudí bývali už dlhší čas, práve kvôli čakaniu na iránske víza. Poznali sme sa teda už viac menej všetci a keďže niekoľkí z nás na druhý‎deň odchádzali konečne prekročiť hranice, dali sme si posledné pivo pred odjazdom. Na druhý deň sme nasadli na 24 hodinový autobusový spoj Yerevan-Teherán a môj mesiac v Iráne sa začal. Aký teda bol mojimi očami? 

Je Irán nebezpečný?

Pre niekoho dnes už zbytočná otázka, no veľa ľudí sa ma po príchode pýtalo práve na bezpečnosť. Nemyslím si, že by ľudia chceli silou mocou vidieť Irán ako nebezpečný, je to jednoducho neinformovanosť. Nie každý rád cestuje, alebo má rád geografiu, no média vnímame do istej miery všetci. Práve tie imidžu krajiny veľmi neprospievajú. Moja odpoveď však znie pochopiteľne: Nie, nie je. Neviem, čo presne si ľudia predstavujú, no myslím, že tam číha také isté nebezpečenstvo, ako kdekoľvek inde. Určite sú miesta, kde sa netreba zdržiavať, a ľudia, ktorí vám môžu ublížiť, no tých nájdeme všade, aj u nás. Často som od miestnych počúval, že ich mrzí ich negatívny imidž v zahraničí, no popravde čerpám viac informácii z cestovateľských článkov ako z médií a tým pádom ma negatívna propaganda nezasiahla a do krajiny som vstupoval pokojný. Čo som však vnímal, bol ich naštrbený vzťah so Spojenými štátmi, no opäť som od bežných ľudí žiadnu nenávisť nebadal. Skôr to vnímali ako politickú hru, ktorú hrá vláda na jednej a druhej strane, nie však ľudia. Napokon, veľa Američanov po Iráne cestuje. Ale to sú už témy, kam moja pozornosť pri cestovaní až tak nesiaha, tak k tomu sa veľmi vyjadrovať nechcem. Určite si ale myslím, že Irán v žiadnom prípade nebezpečná krajina nie je. Cestovný ruch sa tam rozrastá z roka na rok a tomu sa prispôsobuje aj celková infraštruktúra, vrátane bezpečnosti. Osobne som tiež žiadnu zlú skúsenosť nemal.

Aká bola Iránska pohostinnosť?

Bolo by divné, keby toľko ľudí velebí pohostinnosť Iráncov a skutočnosť by bola iná. Teda aj ja z mojej skúsenosti môžem napísať, že otvorená náruč a ochota pomôcť k tejto krajine skutočne patrí. Ľudia sú viac otvorení, radi komunikujú a častokrát vás pozvú domov na obed, večeru, alebo ponúknu nocľah. Presne z tohto dôvodu tam veľmi dobre funguje couchsurfing (fórum, kde ľudia zdieľajú svoje ubytovanie zadarmo). Keď som bol ešte v Gruzínsku, stretol som Puriu, ktorý pochádzal z Iránu, a ten mi rozprával, že miestni majú turistov jednoducho radi a tiež s nimi radi komunikujú. Keď som sa pýtal prečo, povedal, že do istej miery je to tým, že vzhľadom na momentálny stav a status krajiny vo svete nemajú takú voľnosť pohybu ako my. Kontakt s turistami pre nich preto predstavuje aspoň malý dotyk s niečím iným a nepoznaným. Preto sa k vám často niekto na ulici prihovorí a pýta sa, ako sa vám tu páči a tiež, aké to je vo vašej krajine. Niekoľko dní som cestoval s Kubom a Jankou z Česka. Jana navštívila Irán už pred deviatimi rokmi a občas porovnávala, aké to bolo vtedy a čo sa zmenilo. Veľakrát spomínala, že pred tým bol Irán menej turisticky dotknutý. S prívalom turistov sa krajina vždy začne trochu meniť. Pamiatky, do ktorých bol kedysi voľný‎ vstup, už zadarmo nie sú a vzniká tiež priestor pre rôznych „obchodníkov“, ktorí vás na ulici neoslovia preto, lebo sa chcú porozprávať, ale preto, aby vám po otázke „Ako sa máte?“ ponúkli nejaký svoj produkt alebo ukázali svoj stánok, kde sa jednoznačne musíte zastaviť. Samozrejme, je to prirodzený vývoj turizmu.To však na celkovej pohostinnosti krajiny nič nemenilo. Menovať ľudí, ktorí mi počas cesty pomohli, by som vedel skutočne veľa. Či už išlo o ubytovanie, rezerváciu lístku alebo jedlo. Napríklad, keď sme prekročili hranice, nemali sme zamenenú miestu menu. Do Teheránu zostávalo ešte niekoľko hodín a my sme akurát zastavili na odpočívadle. Niekoľko miestnych videlo, že nemáme peniaze a tak nám dali svoje. Ako oni sami povedali, darček na privítanie. Ku koncu pobytu som si vybavil spomínaný couchsurfing, no nečakane som ochorel. Človek, u ktorého som vtedy býval, sa o mňa staral, dokým som sa nepostavil na nohy. Vybavil mi SIM kartu, dal mi vyprať veci a aj s ďalšími hosťami nás brával na koncerty miestnej hudby. Keď som opúšťal Irán, potreboval som si rezervovať lístok na trajekt do Emirátov a chalan, ktorého som požiadal o pomoc, všetko obvolal a vybavil. Takto by som vedel písať ďalej a ďalej. Ako to len zhrnúť? Kamkoľvek idete, stretneme rôznych ľudí, a preto si myslím, že treba byť opatrný všade a nenasadiť si po prvej dobrej skúsenosti ružové okuliare. Každá krajina má však svoju identitu a do tej iránskej patrí určite otvorenosť a ochota pomôcť.

Čo sa môže a čo nie? 

Ako som spomínal, debaty o Iráne začali už v Gruzínsku a pokračovali aj neskôr v Arménsku. Keďže pre mňa a tiež pre veľa ostatných cestovateľov, ktorých som stretol, išlo o prvú krajinu viazanú náboženskou ideológiou, nevedeli sme, ako to tam v skutočnosti vyzerá. Preto sme občas Iráncom, ktorých sme stretli, kládli možno až prihlúple otázky o tom, čo sa môže a čo nie. Najdiskutovanejšou témou bol alkohol. Ten je tam samozrejme nelegálny ako aj iné omamné látky. Dá sa tam však zohnať. Verím, že keď už niekto ide do Iránu, ide tam za niečím iným a bez problémov vydrží bez alkoholu. My sme sa k nemu samozrejme niekoľkokrát dostali, no osobne som ho nevyhľadával. Často sme však trávili čas s našimi rovesníkmi a pre nich je to normálne tak, ako aj u nás, a tak nás z času na čas pozvali. Ochutnali sme podomácky vyrobené pivo (dochucované akýmsi ovocným cukrom, čo tam bolo dosť cítiť) aj figovú pálenku. Keď som sa pýtal na tresty, nikdy som vlastne nedostal rovnakú odpoveď, no v celku sa zhodovali v tom, že na turistov nie sú také prísne ako na miestnych. Tak či tak si ale myslím, že ide hlavne o to, na koho natrafíte a čo vlastne spravíte. Majitelia jedného hostelu mi spomínali, že bol u nich ubytovaný jeden Nemec, ktorý si chcel domov zobrať hašiš. Na letisku ho samozrejme chytili a na druhý deň mal menší súdny proces. Keď sa ho sudca opýtal, prečo to spravil, zo zúfalstva povedal, že netušil o tom, že je to nelegálne. Našťastie bol tentokrát zhovievavý a s upozornením ho pustil. Jediným trestom mu teda bolo, že zmeškal svoj prvý let a musel si kúpiť druhú letenku. Každopádne by som šťastie zbytočne nepokúšal, lebo niekto si na vás môže zasadnúť presne preto, že turista ste.Čo sa týka sociálnych sietí a médií ako Facebook, Couchsurfing, Youtube, alebo Instagram, tiež povolené nie sú. Stačí si však zadovážiť VPN a môžete využívať úplne všetko. Takto funguje aj väčšina krajiny. Keď máte smartphone, stačí si stiahnuť jednu z neplatných VPN aplikácií, poprípade si kúpiť miestnu SIM kartu kvôli internetu a prakticky žiadne obmedzenia mať nebudete. Ako som sa dopočul od miestnych, krajina je krok po kroku liberálnejšia a obmedzenia už nie sú tak prísne, ako tesne po revolúcii. Musia si to však postupne pýtať sami. Známy mi napríklad spomínal, že si jedno dievča na svoj profil uverejnilo video ako tancuje v šortkách a tielku. Jedného dňa ju doslova prišla odviesť polícia, čo vyvolalo takú negatívnu odozvu ľudí, že ju s akýmsi „pokarhaním“ museli hneď aj pustiť.  

Okamihy, miesta a ľudia ktorí mi v pamäti utkveli najviac

Sviatky

Moja cesta krajinou trvala od 17.12.2018 do 12.1.2019, čiže som tam prežil Vianoce aj Nový rok. Viacmenej všetci vedia, že v Iráne má moc v rukách náboženstvo, konkrétne Islam, takže Vianoce sú tam len bežným dňom. Tak isto používajú perzský kalendár, podľa ktorého je momentálne rok 1398 (počas mojej cesty ešte 1397), takže aj náš nový rok je samozrejme obyčajný deň. Čo ma však prekvapilo bolo, že pred Vianocami mali niektoré obchody vo výkladoch vianočný stromček a sem tam aj nejakého Santu (Ježiška som nevidel). Napriek režimu, ktorý prevláda, sme teda do istej miery mohli vnímať aj vianočnú atmosféru. Práve počas Vianoc som stretol Janku a Kuba, čo nám pripomenulo aspoň trochu domova a spravili sme si menšie posedenie v hotelovej reštaurácii. Čo som napríklad nevedel bolo, že je možné navštíviť aj kostol. Samozrejme pre turistu, ako turistické miesto, kde sa platí vstupné, no bolo to ozaj zvláštne kráčať kostolom práve v Iráne. Dokonca kresťania, židia a zoroastriánci majú aj zastúpenie v iránskom parlamente, aj keď v sotva badateľnom počte. Čo sa týka Silvestra, tu prichádza na scénu Jordi, ktorý má skvelý talent prepájať ľudí. S Jordim som sa zoznámil ešte v Arménsku a naše cesty v Iráne sa neustále križovali. Tak to bolo na aj Silvestra. S Jankou a Kubom sme sa rozdelili a akurát som oddychoval, keď mi zrazu Jordi otvoril dvere hotelovej izby. Zmätený som bol preto, lebo sme sa videli naposledy pred týždňomo niekoľko stoviek kilometrov ďalej a neboli sme v kontakte. Povedal, že chodil po hoteloch, aby zistil najlepšiu cenu a v jednom náhodou zbadal na listine hostí moje meno. Behali sme teda opäť spolu a keď nastal Silvester, rozmýšľali sme, kde ho strávime. V guesthouse, kde som bol vtedy ubytovaný už dlhšie, som poznal zopár ľudí a tí mi povedali, že sa bude oslavovať aj v reštauračnej časti. Prípravy vyzerali skvele. Veľká výzdoba, kopec jedla, dokonca sud piva. Doteraz neviem, o aké pivo išlo. Jordi mi totižto oznámil, že má niečo lepšie. Stretli sme sa teda na mieste, ktoré mi poslal. Čakali nás tam 3 dievčatá v pyžamách, ktoré sa chystali spať, plus tam bola aj ich mama (ktorá nám dala aspoň najesť). Nechápal som, kde som sa to ocitol, pravdepodobne ani Jordi. Potom však povedal, že si písal s jedným dievčaťom a ona mu ponúkla, že môžeme prísť oslavovať do Barbershopu jej kamaráta, kde má byť partia ľudí. Pani domu baby pustila a tak sme vyrazili. Bolo nás dokopy 6, zobrali sme si 1 taxi, na čo nás hneď zastavila polícia (v aute bolo so šoférom 7 ľudí), no asi sme vyzerali vtipne, tak nás nechali ísť. Do Barbershopu sme dorazili už po polnoci miestneho času, tak sme chceli odpočítať aspoň Európsky čas. Tam už všetko prebiehalo ako dobrá Silvestrovská párty, ktorú sme zakončili na ulici jedením opečenej kukurice. Keď sme potom išli domov, uvedomil som si, že kráčam s igelitovou taškou, kde som mal fľašu vodky, čo nám ešte ostala. To bolo trochu krátkozraké, až také liberálne to tam zas nie je.

YaldaNight

V Iráne som prežil naše sviatky, no tak isto som mal to šťastie zažiť aj jeden ich. Išlo o YaldaNight, sviatok siahajúci hlboko do histórie. Ide presnejšie o najdlhšiu a najtemnejšiu noc roka. Oslavuje sa veľmi jednoducho. Rodiny a priatelia sú pokope, jedia, rozprávajú sa a pravidelne sa tiež číta Hafez, azda najznámejší Iránsky básnik. Typickým jedlom na stoloch sú najmä granátové jablká a vodný melón.  Tento sviatok je teda o medziľudských vzťahoch a preto som rád, že som ho mal príležitosť prežiť s miestnymi. Býval som vtedy v mieste zvanom YogaRoof, čo bola malá improvizovaná miestnosť na streche obytného bloku, kde sa precvičovala joga, konali rôzne stretnutia a občas tam zakotvil nejaký cestovateľ. Vlastnil ju Sina, ktorý ma ubytoval pár dní dozadu a pri jednom rozhovore mi povedal, že plánuje počas tohtoročnej Yaldanight organizovať joga workshop pre cca 30 ľudí. Pozval ďalších lektorov, tiež ľudí, ktorí pripravili vegánske jedlo, dokonca hudobníkov, ktorí hrali do pozadia pri cvičení. Vzhľadom na veľkosť miestnosti bolo 30 ľudí extrémne veľa, no celé doobedie sme chystali a nakoniec sa to všetko podarilo. Jogu sme cvičili vyše 2 hodiny, neskôr sa prinieslo jedlo a na záver sa čítal Hafez. Sedel som medzi cestovateľmi, jogínmi, vegánmi, blogermi, no skrátka typmi, ktoré som v Iráne spočiatku nečakal. Tam mi začali byť moje prvotné predstavy o tom, akí Iránci sú, smiešne. Ľudia cestujú, sledujú dianie vo svete kritickým okom,snažia sa chrániť životné prostredie, skúšajú alternatívne formy stravovania a tak ďalej. Sina ma neskôr zobral aj na univerzitu umenia kde študoval a celý deň sme vyrábali mysky z kokosových orechov, ktoré využíval miesto plastov.

Matim

Matim bol jeden z ľudí, ktorý ma v Iráne ubytoval. Dostal som na neho kontakt počas novoročných osláv. Utkvel mi v pamäti najmä pre jeho dobrosrdečnosť a tiež jeho príbeh. Pred niekoľkými rokmi mu tragicky zahynuli obaja rodičia. Vravel, že prvé mesiace nedokázal prijať to, čo sa stalo. Študoval vtedy medicínu, no trápenie, ktoré prežíval ho doviedlo až k tomu, že univerzitu opustil a rozhodol sa začať študovať psychológiu, aby lepšie pochopil, čo sa v ňom vlastne deje a vedel neskôr pomôcť aj iným ľuďom. Po istom čase sa postupne vyrovnal so stratou, začal ubytovávať turistov a tiež momentálne pracuje v škole pre postihnuté deti. Cez deň navštevuje univerzitu, potom pracuje a pokiaľ má hostí, zvyšný čas venuje zväčša im. U Matima som kvôli chorobe strávil 5 dní a za ten čas mipomohol postaviť sa na nohy, organizoval mi program, predstavil svoje mesto a rodinu, jednoducho bol tým najlepším hostiteľom, akého som kedy mal. Na konci som sa mu cítil ozaj zaviazaný a dokonca dlžný, no vedel som, že takáto filozofia u neho nefunguje, a preto som sa mu nesnažil ponúkať peniaze. Mal dvoch synovcov, ktorých som za ten čas spoznal, tak som aspoň im kúpil hračky. Matim bol dojatý a povedal, že na to nikdy nezabudne. Pritom to bolo tak málo v porovnaní s tým, čo všetko dal nielen mne, ale aj ďalším a ďalším turistom, ktorí k nemu chodia. Stretnutie s takýmto človekom je jednou v vecí, ktoré si z ciest odnášam najradšej.

Ostrov Hormuz a mesto Yazd

Hormuz je ostrov nachádzajúci sa na juhu Iránu v Perzskom zálive. Keďže som do krajiny vstúpil na severe, toto miesto ma čakalo na úplnom konci. Za ten čas, čo som sa k menu približoval, som však o ňom počúval veľa. Jednak kvôli povrchu, ktorý tvoria rôzne farby a odtiene piesku, no tiež kvôli atmosfére. Je to miesto, ktoré sa od zvyšku krajiny (aspoň v mojich očiach) výrazne líši. Vládne tam akási „hippie“ atmosféra. Prichádza tam veľa turistov zo zahraničia, tiež z iných častí Iránu, prespáva sa často na pláži v stanoch a nájdete tam rôzne malé komunity ľudí žijúcich viac alternatívnym spôsobom. Občas sme stretli niekoho, kto žil na pláži celý čas. Aj Sina spomínal, že pri jeho začiatkoch s jogou sa učil od muža žijúceho na Hormoze, ktorý chodil celý čas nahý. Jednoducho tu stretnete rôzne typy ľudí, možno tých najextravagantnejších z celej krajiny. Naproti tomu mesto Yazd nachádzajúce sa vo vnútrozemí ukrýva miesta so silnou duchovnou atmosférou. Nejde však o Islam, ale o Zoroastrizmus, náboženstvo siahajúce hlboko do histórie najmä na území dnešného Iránu. Yazd bol v časoch Perzskej ríše duchovným centrom Zoroastrizmu a je tam praktizovaný dodnes. Keďže sa jedná o jedno z najstarších náboženstiev vôbec, jeho stavby a posvätné miesta skutočne dýchajú históriou, ako aj celé mesto. Vo mne zanechali najväčší dojem práve Veže mlčania. Sú to stavby v tvare prstenca na vrcholoch kopcov. Vnútri prstenca nie je v podstate nič, okrem kruhového otvoru, kde sa kedysi nechávali mŕtve telá zožrať supom a inej zveri, nakoľko pochovávanie tiel do zeme bolo v rozpore s ich náboženským presvedčením. Keďže sa Yazd nachádza v centre Iránu, je skutočne veľmi jednoduché ho navštíviť, nech je vaša trasa akákoľvek. Nie som veľký fanúšik stavieb a veľmi ich počas cestovania ani nevyhľadávam, no niektoré si ma svojou atmosférou dokonale získajú. Yazd bol určite jedno z najpozoruhodnejších miest, aké som kedy navštívil.

Záver

Ako to teda všetko zhrnúť? Irán bol pre mňa veľmi dobrým príkladom toho, že je lepšie veci raz vidieť, ako o nich 1000x počuť. Vždy pred tým, než vstúpim do nejakej krajiny, o nej čosi započujem, či už chcem, alebo nie. Nič sa však nevyrovná vlastnej skúsenosti, pretože každý z nás vidí svet trochu inak a tak aj pri cestovaní vníma iné veci. Nikto vám teda krajinu nepopíše tak, ako ju pravdepodobne budete vidieť vy. Čím viac sa vám teda krajina a najmä ľudia v nej otvoria, tým silnejšia bude skúsenosť. Preto rád hovorím s miestnymi a občas uprednostním rozhovor pred prehliadkou nejakej pamiatky. Práve miestni vám ukážu skutočný život v krajine a vezmú vás na miesta, ktoré by ste inak nevideli. Len sa netreba báť prihovoriť a tiež sa trochu viac otvoriť tomu, čo je okolo.Samozrejme s istou dávkou opatrnosti, no tá nie je na škodu nikde. Irán je presne v tomto smere perfektná príležitosť. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?